Čertov hostinec

Veľa ciest križuje krajinu našich slovenských ľudových rozprávok. Vedľa jednej z nich, vedľa cesty, ktorá vedie do Zlatej krajiny, stojí stanovisko podobné zámku. Čertov hostinec. Nad bránou je napísané: Kto nemá peniaze, nech sem nechodí. Z hostinca sa však rozlieha vábivá muzika, veselé hlasy zabávajúcich sa. Ktože by odolal, nenazrel, nevstúpil? Každý je tam predsa očakávaný, pozvaný, vítaný.

Vzácneho hosťa už na prahu obskočia úslužní sluhovia. Do krásnej paloty k bohato prestretému stolu zavedú. Tam ho veľa veselých a milých pánov a paničiek čaká, do vlastného tanca ho hneď schytia. Nový hosť sa zabáva a raduje. Má predsa všetko, čo mu duša, srdce a brucho žiadajú. A tak do sýtosti je, pije, zabáva sa.

Maličký háčik tu predsa len je. Keď chce, nemôže odísť. Peniaze, ktoré mal, zďaleka nestačili na útratu. A tak tam veselý hosť musí čakať do súdneho dňa.

Čertov hostinec patrí do malebného, fantastického sveta našich ľudových čarodejných rozprávok, rozprávok vo vlastnom slova zmysle. Fantastický, čarodejný, však neznamená nereálny, neskutočný. To sa nám iba prastará rozprávka prihovára vzácnou rečou mýtu. Rozpráva nám o tom, čo ako archetyp trvá na pozadí premenlivého, klamlivého povrchu.

Na Slovensku samom, nielen v rozprávke; nebývala núdza, o núdzu. Hostincov sa to však akosi netýkalo. Zdá sa, že ich vždy bolo neúrekom a že neustále pribúdali. V 19. storočí rástli ako huby po daždi. Nebolo vari dediny, ktorá by sa nemohla pýšiť touto rozprávkovou stavbou. Na ceste do Zlatej krajiny sa na každom kroku dalo odbočiť a vojsť, kam to tak lákalo. Ľahko sa vošlo, ľahko pilo, zabávalo, ťažšie však bolo vyjsť. Ak peňazí na útratu nebolo dosť, úslužný majiteľ hostinca požičal. Hosť zaťal sekeru. Z hostinca síce vyšiel, ale akýsi menší. Čosi z neho ostalo v hostinci. Vnútri ostala dlžoba. Musel sa ta vrátiť. Ak si nedal pozor, ocitol sa v začarovanom kruhu. Napokon musel predať statok, pole, dom, všetko. Už nikdy zo pazúrov hostinca nevyšiel. Už sa nikdy nevrátil deň, keď prvýkrát čítal nápis nad jeho dverami. Neostalo mu nič iné, ako tam čakať na súdny deň. Zažil rozprávku na vlastnej koži.

Súdobá slovenská literatúra jasne vraví, že to bol osud mnohých. Dnes by sme povedali, že to bolo štatisticky významné číslo. Dačo ako epidémia cholery.

Klasické Čertove hostince, ktoré ešte za čias našich starých rodičov vytvárali neodmysliteľný kolorit našej rozprávkovo skutočnej krajiny, dnes už nejestvujú. Zmizli akoby šibnutím čarodejného prútika. Zmizli bez stopy, ako zmizne každý žaluď, z ktorého vyrástol košatý dub. Dnes by preto bola strata času pýtať sa na cestu, pri ktorej stojí Čertov hostinec. Dnes ho už veru nemožno hľadať, pretože niet miesta, kde by nestál. Dnes sotva možno spraviť na ceste do Zlatej krajiny krok bez toho, aby sme nenarazili na všadeprítomný prah tohto hostinca. Už nám ani vojsť netreba, už sme tam. Všetci.

Všade, na každom kroku sa ozýva vtieravá muzika. Všade naokolo to láka konzumovať a zabávať sa.
Panem et circenses.
Tento etos bezbrehej nenásytnosti akoby dnes nemal alternatívu. Všade naokolo záplava tovaru. Jestvuje vôbec niečo, čo by v ponuke nebolo? Jestvuje dačo, čo by sa nedalo kúpiť, mať a stráviť? „Toto všetko, ba ešte oveľa viac môžeš mať. Môžeš mať aj, to, čo ešte tvoje oči nevideli, o čom tvoje uši ešte nepočuli. Nenahováraj si, že to nepotrebuješ. Nemôžeš predsa bez toho vôbec žiť. Môžeš, ba musíš to mať! A môžeš to mať celkom ľahko a hneď. Stačí, keď si od nás na to požičiaš. Takto dajako sa vzácnemu hosťovi prihovára prívetivý majiteľ hostinca. S úsmevom a ochotne vychádza v ústrety gargantuovskému apetítu hosťa.

Dá sa tomu vôbec odolať? Bolo by to predsa nielen hlúpe, ale predovšetkým neslušné a neetické. A tak hosť s radosťou zabudne na nápis nad dverami a požičia si. Zatne sekeru. V dobrej viere, že ju raz vytiahne, začne tvrdo pracovať. Na nerozoznanie podobný rozprávkovému zmokovi zháňa od rána do večera peniaze.

Dnes celé kŕdle čiernych kurčiat i behajú po našej rozprávkovo skutočnej krajine. Všetko možné zvláčajú do svojich stodôl. Od svitu do mrku pracujú, znášajú a znášajú. Aby mali, aby si užili, zabavili sa. Napokon, skôr či neskôr rozprávkovo puknú. Už nikdy z hostinca nevyjdú. Takí puknutí, natrhnutí čakajú tam na súdny deň.

Konzum a zábava. Dve strany jednej mince. Konzum a zábava nie ako možnosť odbočiť z cesty do Zlatej krajiny, ale konzum a zábava ako kategorický imperatív. Étos, ktorý dnes nemilosrdne a tvrdo stmeľuje celú spoločnosť.

Kedysi dávno stál Čertov hostinec kdesi v rozprávkovej krajine. Neskôr stál na skutočnej ceste za dedinou či priamo v dedine. Dnes je všade. Je novou formou totality, ktorá prináša novú moc a novú bezmocnosť. Jestvuje sila; ktorá by dokázala potlačiť konzum ako univerzálnu „way of life"? Jestvuje sila schopná postaviť sa do cesty bezhraničnej nenásytnosti?

Dnes asi nejestvuje moc, ktorá by mohla konkurovať moci zábavného priemyslu. Superstar, reality-show a ich početní príbuzní sú dnes veľmi mocní duchovia. Všadeprítomný bulvár je neobmedzeným vládcom, tvrdou rukou vládnuci svojim poddaným, ktorí každý deň prichádzajú čerpať duchovnú potravu k jeho prameňom. Dokáže sa niekto postaviť do cesty „Love parade", „Technoparty" a podobným manifestáciám sily? Dnes sotva jestvuje inštitúcia, ktorá by to dokázala.' I sám štát je voči moci Čertovho hostinca bezmocný. Miera jeho bezmocnosti je hrozivá.

Naozaj nik nevyjde, kto vchádza?

_________________________________

Ján Urbánek, Kultúra č. 17